Chápeme či nechápeme?

Prečo sú nám mnohé veci nepochopiteľné? Napriek tomu, že si schopnosť chápania podstaty nesie v sebe každý sám.

Mnohé z vecí sú nepochopiteľné. Nie preto, že náš rozum je slabý, ale preto, že je obmedzený a podstata týchto vecí nám jednoducho nezapadá do pojmov, ktoré poznáme. Už len slová Láska a Spravodlivosť sú pojmami, ktoré presahujú strohosť karteziánskych definícií, teda presahujú mentálne, striktne racionálne vedomie. A práve tento druh pojmov, priamo prameniacich z emocionálnej inteligencie človeka, určuje život jednotlivca aj civilizácií, určuje trvanie štátov aj impérií, podmieňuje zdravie, chorobu aj uzdravenie. A vnímanie presahujúce pominuteľnosť vyžaduje prácu, prácu charakteru. Kto nepracuje, nech neje a ani jesť nebude! Mentálny pojem môže učiniť v rukách morálnej a etickej vyspelosti zázrak a pri absencii charakteru spúšť. To čo sa dnes deje naokolo je presným obrazom etiky a morálky všetkých zúčastnených. Kvalita je podstatná pre jednotlivca a kvantita kvality zas pre spoločnosť. A väčšinovú kvalitu je dnes značne cítiť.

Sila myšlienky.

Myšlienka môže povznášať rovnako ako ubíjať. To spočíva v jej pravdivosti, teda k čo najväčšiemu sa priblíženiu k Pravde. A miera pravdivosti podmieňuje všetko vo všetkom, nesie pojmy ako Šťastie, Poznanie, Sloboda. Otroka z človeka nerobia okovy zo železa ale tie neviditeľné, tie názorové. Svetonázor, teda chápanie sveta, určuje spôsob bytia a existenciu ako „ja“ tak aj „my“. Vedomie a jeho miera pravdivosti bude rozhodujúca aj v takých kategóriách ako je zdravie, liečba, uzdravenie. To znamená, že prichádza doba, keď z vonku už nepríde nič, načo by vnútro nebolo pripravené. Vlastne už prišla. A miera pripravenosti k pravdivosti vtiahne aj mieru a charakter pomoci. „Ako chcete, tak sa vám aj stane!“ Alebo inak, ako vnímate a chápete, ako myslíte a ako hovoríte, tak budete žiť. Tak je dnes na dosah Elixír života ako aj asistovaná eutanázia. Nároky na pojmy a dojmy sú minimálne. Rozdiel sa vo väčšine nevidí.

A čo prišlo?

Prišlo presne to, načo bolo bezcitnosťou vnútro už dlho pripravované „Veľkým Inkvizítorom“ (viď Dostojevský – Bratia Karamazovci – rozhovor Veľkého Inkvizítora s Kristom) a to v miere, ktorú si nikto nevedel ani predstaviť a v miere, ktorú si v konečnom dôsledku ani nikto, okrem „Veľkého Inkvizítora“ neprial. A ten aj tak nemá hmotnú podstatu. Avšak jeho kroky zanechali stopy takmer v každej hlave pozemšťana. Zmazať ich môže len každý sám pre seba odvekým čistiacim prostriedkom, dobrou vôľou a ľudskosťou. Pretože s inkvizíciou sa nedá ani spolupracovať, ani obchodovať, v konečnom dôsledku ani žiť, dá sa byť len jej obeťou a to takmer vždy nevedomou. Len Poznanie a Ľudskosť o nej tušia vo chvíli bolestivého dotyku jej krutosti a moci-baživosti.

A ten, kto raz zažil následky ľahkovážne pootvorených dverí, pričom sa chcel len pozrieť, čo to je tá inkvizícia, vie. Ako ďas vrazila do jeho vnútra, pozná slepotu jej zúrivosti a krutosti s následnou bolesťou prázdnoty a spúšte vo všetkom, čoho sa prepožičaná myseľ, reč a následne ruka aj dotkla. Zlo nielenže netreba vpúšťať, treba ho spred dverí poslať preč. Nie je silnejšie ako ruka toho, kto mu ju podáva, stačí nepodať a nedotýkať sa. Za všetkým, čo ponižuje a ubližuje je len strach. Strach byť nikým ženie svoju obeť byť niekým, niekým veľkým, známym a uplatniť sa. No to nie je ani zďaleka bytím sebou samým. Opakom Lásky nie je nenávisť, ale ľahostajnosť. Nedbať o Pravdu znamená zájsť na následky lži.

Nevedomie so strachom a inkvizíciou priamo súvisí

Vystrašiť, oklamať, zneužiť, uškodiť a ponechať napospas. Omyl alebo stratégia strachom bičovaných bohorovných, neschopných byť človekom ľudským? A nie je to jedno?

Jeden z nich sa postaví na most a kričí: Skočte z mosta!!! A kráčajúci po moste začnú skákať! Prečo? Pretože druhý z nich predtým tvrdil, že na konci mosta stojí smrť, možno, teda na 1,5%. A smrti sa predsa každý musí báť, ak je už za živa mŕtvy. Teda, ak nepočuje svoje jemnejšie, smrťou nekončiace, ja. Tak načo sa trápiť.

Prestať sa báť vlastnej ľudskosti

Živý človek je zvedavý, chce spoznávať a rásť. Väčšinou ani netuší, čo by mohol od seba chcieť a tak aj dostať. Prekvapený dostáva, oveľa viac toho, čo sám predtým dal. Len vlastná radosť oslobodzuje v človeku silu, vďaka radosti, ktorú od neho dostali aj iní. Bohorovnosť inkvizície v bielych či čiernych plášťoch, alebo bez nich, už aj tak vypovedala, čo vypovedať mohla, o svojej krutej prázdnote a okrem kapucne, už v podstate nič nevidno, len vo vetre sa trepotajúci prázdny plášť. Kto chce ešte vidieť kňaza, nech sa klania. Kto chce žiť a rásť ako človek, musí darovanou radosťou, nie sarkastickým smiechom, oslobodzovať silu vlastnej, originálnej a nenapodobiteľnej, len jemu vlastnej ľudskosti. Len keď je človek človekom, môže byť aj partnerom, manželom, priateľom, rodičom, učiteľom či lekárom. A len keď je človek človekom, môže nájsť aj cestu k Všemúdrosti a nesmrteľnosti, nepotrebuje k tomu žiadneho inkvizítora ani prostredníka, v bielom, čiernom, hnedom alebo vojenskom plášti. Kapucne už dávno nemajú vlastné tváre. Čaká sa na tú ľudskú tvár, bez masky a usmiatu. Tú vlastnú, tú tvoju.

Foto: Leonard Maina